Vitajte u Viery Šujanovej Pfanner: vašej psychologickej, zdravotnej a mentalnej poradkyne. Pomôžem vám aktivovať vaše samoliečebné sily prostredníctvom mentálneho tréningu a konštelačných terapií.

Vždy ma fascinovalo ľudské telo, jeho symptómy, reakcie, psychika a jej vplyvy na telo, samoliečba tela. Už 18 rokov pracujem ako zdravotný masér, čo znamená, že sa špecializujem na ľudí, ktorí sa rozhodnú zvládnuť prasknutia, zlomeniny, rôzne pohybové poruchy, či choroby bez operácií. Som za tých 18 rokov presvedčená, že telo sa dokáže vyliečiť zo všetkého, ako je včas aktivovaná jeho samoliečba. Naše telo dokáže oveľa viac, ako mu my dovoľujeme a vôbec mu dôverujeme.

Taktiež som bola v kontakte s ľuďmi s ťažkými chorobami, zraneniami, depresiami…, pri ktorých si moderná medicína nevedela viac rady, no napriek tomu to zvládli potom, ako našli ten správny kľúč, kľúč, ktorý aktivoval samoliečbu.

Naša myseľ a telo sú magické ak sa ich naučíme správne počúvať a viesť. Len ako naša myseľ, myslené aj v skutočnosti precíti, dokážeme vytvárať nové nervové kanály a tým uzdraviť seba samých prepojením nášho tela.

Volám sa Viera, narodená v máji 1987 v nie úplne idylických podmienkach. Moja cesta „Psychológa“ sa začala už v matkinom lone. Mala som obrovské šťastie. Súčasťou môjho života neboli len boje o prežitie, ale boli medzi nimi aj krásne spomienky plné lásky.

Tým, že som prežívala lásku a zároveň boj o prežitie, mohla som si vybrať, ktorou cestou sa vydám ja, mojím vlastným životom. Šla som tou, po ktorej šlo menej ľudí predo mnou, presne povedané:
Dve cesty sa delili, šla som tou, po ktorej šlo menej ľudí z mojej generácie predo mnou.

Už ako dieťa som mala obrovský dar, aj keď sa ma to dotýkalo a súviselo s tým moje celé detstvo , vedela som, že mi to nepatrí a že ja to môžem robiť inak. Dnes viem, že veta „mne to nepatrí a ja to môžem robiť inak“, je tou najsilnejšou vetou, ktorú by sa mali mnohí z nás naučiť, aby išli vlastnou cestou.
Táto veta, alebo skôr dve vety ma sprevádzali celým mojím detstvom, boli mojou každodennou súčasťou, až kým som nemala 18 a začali sa stávať realitou.

Veľká vďaka a obdiv mojej mame, že sa nikdy nevzdala a napriek všetkým okolnostiam, bola a je skvelou mamou. Vďaka nej som bojovnícka a nikdy sa nevzdávam.

Keď som mala 18 rokov zomrel mi otec , na jednej strane to bol obrovsky smútok a na druhej strane zmizol ten obrovsky tlak, v ktorom som sa musela naučiť žiť ako dieťa, no zrazu som nevedela, žiť bez tohto tlaku. Nikto ma to inak nenaučil, no jedno, už veľmi známe, som vedela, mne to nepatri, ja to môžem urobiť inak . Musela som sa naučiť žiť pod tlakom, bolo to nevyhnutne na prežitie, ale toto rodinne presvedčenie nepatrilo mne. Musela som sa naučiť žiť nie podľa niekoho iného, ale podľa seba.

Veľká vďaka môjmu otcovi, napriek jeho chorobám a závislostiam mi dokázal ako dieťaťu sem tam jednou múdrou vetou „zmeniť“ moju životnú cestu.
Nedokázal zachrániť život sám sebe, no dokázal ho zachrániť mne. Nie len ja, ale vlastne už on zmenil moju generačnú cestu. Spomínam na teba s obrovskou láskou a úsmevom na tvári.

Spravila som si masérsku školu, prerušila školu a odcestovala do rakúskych álp za prácou, ako masér.
Po roku som sa vrátila, dorobila školu a zmaturovala. Veľmi som nemusela premýšľať, akými krokmi sa vydám. Počúvala som iba svoje vnútro a riadila som sa tým, čo skutočne chcem ja, keďže som bola rok sama, nebolo to vôbec náročné, nemal ma kto ovplyvňovať.

Masáže boli moje náhodné rozhodnutie a už od prvého dňa som v nich videla viac než len relax. Dnes s určitosťou môžem povedať, že správnymi masážnymi technikami a ich kombináciou sa dokáže odstrániť na 95% každá bolesť spojená s pohybovým aparátom, len väčšina ľudí si myslí, že sa s tou bolesťou musí naučiť žiť.
Omyl!

Ako dieťa som bola súčasťou pozorovania rôznych chorôb, stavov tela, závislostí, depresií, schizofrénie… už vtedy som vedela, že telo nie je choré. Je to iba jeho prejav, ktorým volá o pomoc pre toho, komu to telo aj patrí. Takzvane výkrik o pomoc.
To nemá zo svalmi, šľachami, fasciami… nič spoločné. V tomto prípade ide o našu dušu, o naše pravé ja. Ide o to, kto vlastne skutočne sme, vtedy sa začne prejavovať telo inak, so symptómami, nemá na výber, lebo ho nepočúvame, a ak nepočúvaš ani symptómy, má to pokračovanie, chorobu. A niektorý z nás musia padnúť až na úplne dno, aby začali počúvať.

Od mojich 18 rokov som v neustálom a nepretržitom vzdelávaní sa o tele a duši.
Milujem pracovať s telom, fascinuje ma, koľko toho znesie, aby sme pochopili, kým vlastne sme, lebo vie, že bez toho vedomia nebudeme nikdy voľní. Fascinuje ma v akom neustálom spojení s nami je. Jeho reč, ktorú sme mnohí zabudli a opäť ju počujeme, až keď je už najhoršie. Pritom sa telo s nami rozpráva aj keď sme zdraví a to je cieľom, naučiť sa ho počúvať aj keď nám je dobre, aktivovať jeho samoliečbu, prekódovať sa zo starých generačných presvedčení. Telo bez duše, je človek bez srdca. Človek bez srdca nemá dušu. Duša bez tela nie je človek.

Milujem svoje dve deti Davidka a Filipka. Je to to najkrajšie, čo mi život dal. Pripomínajú mi, ako som ja videla svet a okolie mojimi detskými očami, preto som aj ja moje detstvo napriek všetkému prešla aj s úsmevom na tvári. My deti vidíme bez odsudzovania, bez viny, či neviny, bez predsudkov, bez výčitiek… vidia len lásku, iba my dospelí vidíme v detských očiach len to, čo chceme vidieť my dospelí! Každý z nás bol dieťaťom lásky, spomeň si na to a hneď pochopíš lepšie svoje dieťa. Ak nechápeš samého seba, tvoje vnútorné dieťa, zrkadlíš to na svojich vlastných deťoch. Veľká vďaka mojím deťom, že sú.

Milujem pracovať s deťmi, je to niečo podobné, ako telo. Majú svoju vlastnú reč, ktorú pochopíme až vtedy, keď sa opäť na chvíľku dieťaťom staneme.